Čo a prečo nám odhaľujú cirkevní otcovia 

            Svätí otcovia písali o veľkých duchovných daroch nie preto, aby sa hocikto bezhlavo a nerozvážne snažil o ich získanie. Ale preto, aby tí, čo ich nemajú, no počuli o nich aj tých, ktorí ich získali, si uvedomili svoju hlbokú nemohúcnosť, veľkú nedostatočnosť a spontánne sa prikláňali k pokore, ktorá je pre našu spásu potrebná viac než akákoľvek iná cnosť a námaha.

            Svätý Ján Lestvičník píše: „Ako chudobní, keď vidia kráľovské poklady ešte viac si uvedomujú svoju chudobu, tak aj duša, ktorá číta svedectvá o veľkých cnostiach svätých otcov, je viac pokorná vo svojej mysli“. Na inom mieste ten istý svätý hovorí: „Žasnúť nad námahou týchto svätých je chvályhodné, žiarliť na nich je spásonosné, ale zrazu napodobňovať ich život je nerozumné a nemožné“.

            Svätý Izák Sýrsky tiež povedal: „Ak hovoríme, že niektorí otcovia písali o tom, čo je duševná čistota, čo je zdravie, čo je stav bez vášní, čo je prelud, tak musíme tiež povedať aj to, že to nepísali kvôli tomu, aby sme sa toho predčasne domáhali a očakávali to. Lebo tiež je napísané, že kráľovstvo Božie nepríde tak, aby ho ľudia pozorovali (Lk 17, 20), ako očakávajú. Tí, v ktorých sa zrodilo také predsavzatie, získali iba pýchu a pád. My však oblasť svojho srdca budujme skutkami pokánia a bohumilým životom. Pánova pokora príde sama od seba, ak miesto v našom srdci bude čisté a nepoškvrnené. To, čo my s očakávaním hľadáme, teda veľké Božie dary, je Božou Cirkvou zavrhnuté a tí, čo tak robili, si nazhromaždili pýchu a pád. Toto nie je príznakom lásky človeka k Bohu, ale neduhom duše. A prečo by sme sa mali domáhať veľkých Božích darov, keď apoštol Pavol sa chválil iba svojimi ťažkosťami a za veľký Boží dar považoval zjednotenie sa s Kristovým utrpením?“.